reklama

Pamätáš, v novembri 1989...

Opýtali sme sa kolegýň, s ktorými spolupracujeme, ako prežívali udalosti Novembra 1989 a ako s odstupom vnímajú odkaz Nežnej revolúcie dnes.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Nežná revolúcia v Banskej Bystrici
Nežná revolúcia v Banskej Bystrici (zdroj: archív TASR)

Viera Böttcher, komunikačná manažérka

Mala som 16 rokov, keď som sa spolu s mojimi spolužiakmi a spolužiačkami stala jednou z aktérok Nežnej revolúcie v Banskej Bystrici. Doteraz patria novembrové demonštrácie k najsilnejším zážitkom môjho života – celkom určite občianskeho. No a piesne K. Kryla a M. Kubišovej sa stali pre mňa, v tom čase pravovernú depešáčku, tou pravou „music for the masses“. Bola som šťastná, že každým ďalším dňom bolo viac a viac tých, ktorí prekonali strach, že to aj tak celé dopadne ako v roku 1968 a protestovali na námestiach proti zásahu na Národní třídě v Prahe, ale najmä proti pokrytectvu reálneho socializmu. Na ten pocit spolunáležitosti s dospelými, k zmene odhodlanými ľuďmi, a na volanie po nikdy nezažitej slobode s mojimi rovesníkmi z gymnázia sa nedá zabudnúť. Chápala som, že moja prítomnosť na demonštráciách je dôležitá a že záleží na každom ďalšom dni protestov na studenom a neskôr aj zasneženom námestí SNP. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stáť v skrehnutom dave, skandovať silné slová ako pravda a láska a hlasno štrngať kľúčmi bolo oslobodzujúce. Z tých novembrových dní si vybavujem najmä tie najsilnejšie spomienky – na odhodlanie, s akým som sa napriek nesúhlasu vystrašenej mamy odviezla 22.11.1989 zo Sásovej do centra, na vzrušenie, s akým som si kúpila sviečky v Dome textilu a na snahu udržať ich za každú cenu horiace – ako symbol, ale aj ako zdroj tepla. Pamätám si, ako nás, gymnazistov a gymnazistky, naša triedna učiteľka dôrazne varovala pred účasťou na demonštráciách. Dokonca nás po tomto varovaní nechcela pustiť z telocvične – najmä sme sa nemali zúčastniť generálneho štrajku. My sme ale napriek jej výhradám priamo v škole vyrábali transparenty a vyfarbovali logá Občianskeho fóra a VPN. Ach, tá hrdosť na vlastnoručne vyrobený papierový odznačik Verejnosť proti násiliu, ktorý som odvtedy stále nosila na bunde! Neskôr som sa dozvedela, že moja mama bola upozornená starostlivým dôstojníkom ŠTB z vedľajšieho vchodu, aby ma nepúšťala demonštrovať, lebo keď sa to zvrtne a veci budú opäť znormalizované, budem mať problémy. Moja prítomnosť na bystrickom námestí bola už totiž zdokumentovaná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas augustových dní 1968 moja mama, tiež ako gymnazistka, protestovala svojim naliehavým prednesom básne Mor ho! v mestskom rozhlase Komárna proti okupácii Československa, ale neskôr, žiaľ, zažila dlhoročné pokorenie a smútok z toho, že sa Československo vzdalo okupantom bez boja. Ja mám to šťastie a privilégium, že sa od Nežnej revolúcie zúčastňujem procesu premeny Slovenska na demokratický, liberálny a právny štát a že snáď, niekedy, bude naša krajina fungovať a prosperovať bez prítomnosti mafie a skorumpovaných politikov a političiek. Ešte to potrvá, ale verím, že moje deti budú žiť v právnom, sekulárnom a spravodlivom štáte v srdci Európy – ak sa o to aj moja generácia neprestane aktívne snažiť. Tú nádej a étos Nežnej revolúcie si chcem uchovať ako spomienku a ako vzpruhu v zlých chvíľach, keď strácam vieru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Andrea Bučková, lektorka a konzultantka 

Nepamätám si, čo som robila 17.11. v ´89, zrejme to bol jeden z tých bežných piatkov, keď som sa ako študentka tešila, že sa začína víkend. O dva roky neskôr som začala študovať na vtedajšej, čerstvo založenej Katedre rómskej kultúry na UKF v Nitre. Vznik katedry, založenie rómskeho profesionálneho divadla, vydávanie národnostných novín, a mnohé ďalšie významné udalosti sa stali vďaka zmene režimu. Na krátky čas to bol skvelý pocit, učila som sa o jazyku, ktorý som aktívne nepoužívala, o histórii a kultúre našej menšiny, o všetkom, čo dovtedy akoby neexistovalo. Z pohľadu vlastnej sebaidentity to bolo pre mňa veľmi zásadné. Ale obdobie 90. rokov sa mi spája aj s pocitom strachu o bezpečie, pretože to bola aj éra holých lebiek, zelených bombier a vysokých topánok. Doteraz si pamätám deň, kedy som sa dočítala v novinách o upálení mladého Mária Gorala zo Žiaru nad Hronom skupinou skínov. Zrazu bolo náročné vnímať moje rómstvo ako pridanú hodnotu. Protirómske nenávistné prejavy a útoky, rôznorodé formy diskriminačných praktík sa nediali už len na uliciach či námestiach. Protiváhou systematického úsilia urobiť z nás občanov a občianky „druhej kategórie“ sa pre mňa stala intenzívnejšia občianska angažovanosť a ľudskoprávny aktivizmus, pretože v boji za rovnosť je najväčším nebezpečím naša vlastná ľahostajnosť. Tridsať rokov od nežnej prinieslo mnoho kľúčových zmien, príležitostí, výziev, ale aj straty istôt, dôvery v spravodlivosť a šliapania po ľudskej dôstojnosti. Pre mňa je to obdobie, ktoré ma primälo zadefinovať si, čo pre mňa znamená byť ženou, Rómkou, občiankou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jarmila Filadelfiová, sociologička

Patrím ku generácii, ktorá si očami staršej žiačky pamätá rok 1968. Tú skvelú náladu pred augustom, aj tú augustovú hrôzu a rozčarovanie potom. Plagátik so známou fotkou Dubčeka s prezidentom Svobodom bol za sklom kredenca skoro v každej jednej domácnosti. A potom bola nádej zadupaná - tankami a normalizáciou. Ale aj tak... zamilovali sme si a zapamätali Človeka Martu Kubišovú a jej piesne (Modlitbu pro Martu či Cestu, ale aj Depeši či Lampu). A po tragickom auguste aj fenomenálneho a na zneužívanie moci a práv mimoriadne citlivého Karla Kryla. Bratříčka, ale aj Hrob neznámeho vojína, Anděla či SalomeNevidomou dívku nám hrával na gitare a spieval kamarátkin manžel na každej „intrákovici“ – a náš celý babinec spieval s ním. Mal poctivo prepísané všetky jeho texty a noty zo 60. rokov a nám sa – často so slzami v očiach – vrezávali rovno do srdca.

A na vysokej v Bratislave pribudli ďalšie vážne zážitky. Samotné štúdium sociológie s niekoľkými zaujímavými a obľúbenými profesormi a profesorkou (ročníková Soňa Szomolányi), ktorí nás navzdory normalizačným osnovám učili prvým hĺbavejším pohľadom na spoločnosť a úsiliu o jej pochopenie. Pribudli utajené večerné projekcie zakázaných filmov v rôznych kluboch, najmä na Nivách. Dotyky so „slobodným svetom“ cez stretnutia a diskusie s umelcami, ktorým pre Slovkoncert tlmočili kamarátky študujúce jazyky. Aj kontakty so samizdatom z Čiech: keď sme na písacom stroji naklepali štyri kópie x strán nejakej zakázanej knihy, dostali sme potom jeden „výtlačok“ za odmenu. Ešte stále mám samizdat Orwellovho románu 1984 či Hrabalovho Obsluhoval jsem anglického krále.

Ako sa osemdesiate roky prehupli do druhej polovice, na Sociologickom ústave SAV sme v neformálnych debatách prechádzali od neutrálnych metodologických problémov k živým spoločenským témam. Intenzívne sa diskutovalo dianie v ZSSR (glasnosť a perestrojka), zbierali sa informácie od kolegov v okolitých krajinách, čo sa deje u nich. Objavili sa prvé analytickejšie sociologické texty, následne sa KSS usilovala posilniť „kontrolu“ nad sociologickou obcou (na ústrednom výbore mal náš ústav na starosti J. Migaš a Biľakov zať J. Ševc) a brzdiť začínajúce procesy oslobodzovania vedeckého poznávania. „Kontrolovali“ aj sociologický zjazd v Martine na jeseň 1989.

Rok 1989... Mali sme s priateľmi „sladkých tridsať“ a boli sme čerstvo šťastnými rodičmi. Moji chalani mali vtedy dva a tri roky. Ako mladých rodičov nás okrem spoločenského vývoja intenzívne začali trápiť otázky budúcnosti našich detí. Chceli sme pre nich život v slobodnej krajine s otvorenými príležitosťami a rešpektovanými právami. Po návrate z materskej (ročnej!) sme mapovali procesy a otváranie hraníc v Poľsku, Maďarsku a neskôr v NDR, ale aj aktivity ochranárov a „sviečkárov“ u nás. Veľa informácií vtedy nebolo, nežil ešte internet, televízia a tlač fakty tajili. Túžili sme veľmi pohnúť s niečím aj u nás. Chceli sme podpísať petíciu Niekoľko viet, ale nevedeli sme sa k nej dostať. Napokon sme sa s kolegom P. Guráňom pridali k výzve štrnástich sociológov adresovanej prezidentovi ako jediní zástupcovia Sociologického ústavu. Poradila som sa s manželom, či zvládneme prípadný vyhadzov z práce – a podpísala som. List protestoval proti zatknutiu Bratislavskej päťky (Ponická, Kusý, Čarnogurský, Selecký a Maňák) za to, že chceli položiť kvety obetiam augusta 1968. Popisoval tiež stav spoločnosti a vyzýval k otvorenému dialógu. Po jeho prečítaní na Slobodnej Európe začalo tvrdé vyšetrovanie a hrozili sankcie. Nestihli sa ale dotiahnuť do konca, lebo prišiel 17. november.

Tesne pred ním som bola na konferencii na Morave, kde sme spolu s českými kolegami diskutovali o tom, čo sa musí stať, aby sa aj u nás ľudia zobudili. A ako sme sa večer 16. novembra vrátili do Bratislavy a prichádzali na Šafko na 95-ku, stretali sme kopec mladých ľudí. Povedali sme si, že asi odmietajú nejaké výsledky testov. Až na druhý deň sme sa dozvedeli, že išlo o prvý študentský protest. A potom to začalo. Najprv Praha, následne Bratislava. Keď z pražského balkóna zaznel po 20 rokoch hlas Marty Kubišovej „Ať mír dál zůstává s touto krajinou. Zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou...“, spievali a plakali sme všetci – a úprimne verili, že to tak bude. Bola som na námestí, keď vystúpil na tribúnu prvý krát Karel Kryl rovno z rakúskej hranice a pozdravil zhromaždenie a zaspieval... Tú emóciu ťažko popísať a zabudnúť, vidieť a počuť tie piesne naživo a od samotného autora! Neslýchané! Udupaná nádej sa po dvoch desaťročiach zobudila.

Protestovali sme takmer každý deň. Obaja s manželom s deťmi na pleciach, za horšieho počasia jeden na námestí a druhý s chlapcami pri TV (už protesty začala vysielať). 22. doobeda sme boli pred justičným palácom, kde bol ešte stále zatvorený J. Čarnogurský, večer sa nám prihováral na námestí. O deň na to vystúpil na tribúnu aj A. Dubček. Nosili sme pripnutú trikolóru a cez generálny štrajk 27. novembra sme sa držali v obrovskom kruhu za ruky pred SND a Peter Dvorský nám spieval z balkóna. Neskutočne emotívne zážitky! Chlapci vedeli s „véčkom“ z prstov Hofmanovu „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len...“ naspamäť. Deti revolúcie...

Dnes majú „sladkých tridsať“ a sú čerstvo šťastnými rodičmi. Moji vnúčikovia majú dnes šesť, päť a tri roky. Ako čerstvú babku ma už dlhšie opäť intenzívne začali trápiť otázky budúcnosti mojich vnúčat... Pokračujeme.

Jana Jablonická Zezulová, analytička

Ja si na November 1989 pamätám tak živo, akoby sa to stalo včera. Chodila som v tom čase do piatej triedy, ale stupeň uvedomenia mojich spolužiačok a spolužiakov o aktuálnych udalostiach bol na ten vek kolosálny. Spolužiak – predseda triedy vyhlásil, že končí, lebo nebol nikdy predtým „slobodne zvolený“. Myslím, že sme si ho potom zvolili znova, už len zo sympatie. Trikolóry sme si vystrihovali z papiera a vymaľovali fixkami, vyzeralo to tak naivne a zároveň dojímavo, že keď ma s tým zazrel pán na ulici – tiež s trikolórou (ale poriadnou), venoval mi úsmev pobavenia, pochopenia a súnáležitosti v jednom. Často hovorím, že tento pocit spolupatričnosti z 1989 som už na ulici nikdy nezažila, ale možno si to len idealizujem. Nakoniec spolužiak prišiel so spásonosnou myšlienkou, že zužitkuje otcove medaily a tak sme boli na škole prvá trieda, kde všetci mali trikolóry, ako sa patrilo. V tejto eufórii napochodovala do triedy zastupujúca učiteľka, ktorá sa nám zatrpknuto vyhrážala, že na „tú celú slobodu doplatíme“. Riaditeľ školy zase hrozil trestom spolužiakovi Petrovi za zneváženie triednej fotografie, kde ukazoval „véčko“. Boli to ale aj hodiny – najlepšie triednické, aké sme predtým ani potom už nikdy nemali, kedy sa naša triedna učiteľka s nami v škole prvýkrát rozprávala partnersky. Vysvetľovala nám, čo sa deje, nechala nás klásť otázky a z očí jej sálala nádej. Za to som vám nikdy nepoďakovala, pani Viera Rosinová, myslím, že toto bol jeden z najdôležitejších výchovných momentov na základnej škole.

A doma? Pamätám si na prvé správy z Prahy, ktoré moja babina komentovala s obavami, ale aj silnými očakávaniami v hlase: „Nech si tí študenti dávajú na seba pozor, nech im len neublížia, snáď to tentokrát dobre dopadne.“ Tentokrát? Čo znamenalo tentokrát? Aj mama s tetou, ktoré sa chystali na námestie, odchádzali z bytu so slovami: „Bože, nech to nie je ako v 68-om.“ Čo bolo v 68-om, išlo mi v hlave a narastali ďalšie otázky. Niektoré veci sme mali čas sa doučiť. Na niektoré nebolo treba veľa času. Niektorým veciam – v slobode – sa komplikovane a bolestne učíme stále. Napríklad, že sloboda nie je vybojovaný výsledok, ale proces a každodenné snaženie sa. Ale v jednej veci som si istá napevno. Určite na ňu nedoplácame. 

Silvia Porubänová, sociologička 

Pamätáš, v novembri 1989...

...bola psia, psia zima! Blato v kalužiach zamŕzalo a ľudia na námestiach mali vo vlasoch, na čiapkach, na riasach rozprávkový srieň. Mám pocit, že už nikdy potom som v meste nezažila takú do kostí zaliezajúcu, intenzívnu zimu. Celkom iste som už nikdy potom, večer čo večer, počas niekoľkých dlhých týždňov nepodupávala v poltopánkach a chabom kabátiku natlačená v mnohotisícovom dave. Nadšená, euforická, očakávajúca. Absolútne, nezabudnuteľne šťastná s dvojročnou dcérkou na rukách... Mimochodom, dnes neviem pochopiť: ako som mohla?! Brať ju od prvého dňa na všetky demonštrácie. Bol to mladícky nedostatok zodpovednosti? Skôr nespochybniteľná istota, ba až neochvejná viera, že TOTO musí dopadnúť dobre!

V novembri 1989 som teda bola mladá mamička, pár týždňov po rodičovskej dovolenke. Svoje vtedajšie materstvo nespomínam náhodou, ani zo sentimentu. Práve zážitok materstva, pre mňa primárny a vybojovaný mi „otvoril oči“ i myseľ. Nesmierne som sa tešila dieťaťu, užívala si každučký okamih a zároveň mala dosť času, sily aj vôle na uvažovanie o svete. Práve v materskej samote som tak silno ako nikdy predtým pociťovala, že žijeme v klietke. Sloboda. Nechýbalo mi nič a predsa všetko. (Vtedajší vtip: Synček: „Ocinko, kto je za tými drôtmi?“ Ocinko: „My synáčik, MY!“). Sloboda pohybu, ktorá tak veľmi pomáha slobode myslenia...

SLOBODA, ROVNOSŤ, BRATSTVO. Nikdy neprestanem mať zimomriavky zo sily týchto troch slov. Nikdy neprestanem byť vďačná za možnosť spoznávať svet. Ale dnes už viem, že nič, nič na tomto svete nie je ani samozrejmosťou, ani nárokom. Euforické nadšenie Novembra 1989 nesmie byť relativizované. Pretože napriek všetkému, ľudské bytosti sú obdarené nadaním k dobru.

S vďakou, láskou a slobodne.

#totojerovnost #30rokovslobody
#totojerovnost #30rokovslobody (zdroj: Lukáš Beňo)
Toto je rovnosť

Toto je rovnosť

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  20x

TOTO JE ROVNOSŤ je blog Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR), ktorý realizuje národný projekt Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie. Na tomto mieste sa chceme s Vami podeliť o zaujímavé informácie a uverejniť inšpiratívne rozhovory zamerané na rodovú rovnosť a predchádzanie rodovej diskriminácie. Zároveň vám chceme priblížiť výsledky našej každodennej práce ako expertiek a expertov, ktorým záleží na odstraňovaní nerovnosti a zlepšovaní kvality života žien a mužov na Slovensku a vo svete. Viac informácií nájdete na www.totojerovnost.sk Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu