Tie najhoršie príbehy, s ktorými sa mi ženy zdôverujú, ani nemôžem publikovať

Autor: Toto je rovnosť | 8.3.2021 o 10:40 | Karma článku: 5,03 | Prečítané:  1423x

Instagramový profil somFeministka je jedným z najúspešnejších feministických online projektov na Slovensku. Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien prinášame rozhovor s autorkou tohto projektu, ktorý sleduje takmer 15000 ľudí.

Keď autorka projektu somFeministka, ktorá nevystupuje pod vlastným menom, začala zdieľať verejné výzvy a následne aj príbehy o násilí, s ktorými sa jej ženy na Instagrame zdôverujú, jej projekt začal rásť raketovým tempom. Dnes dokumentuje a zdieľa príbehy stoviek žien, ktoré sa stretli so sexizmom, ponižovaním, diskrimináciou i násilím doma alebo na verejnosti. 

Súčasťou projektu je aj web s blogom, do ktorého čitateľky prispievajú, a mini merch.

Sára Činčurová, analytička Inštitútu pre výskum práce a rodiny, sa s autorkou projektu somFeministka zhovárala o obťažovaní, násilí na ženách a potrebe dostupnej pomoci pre ženy.

 

 

Ako začal vznikať projekt somFeministka?

Celé to začalo v máji 2020, počas prvého lockdownu. Takmer všetko, čo o tejto téme čítam, je v anglickom jazyku a na zahraničných weboch, a uvedomujem si, že tieto informácie nemusia byť dostupné pre každého. Na Slovensku je o tejto problematike minimum informácii, tak som sama skúsila rozbehnúť projekt somFeministka. Neplánovala som, že to bude až takéto veľké. Keď som začala publikovať výzvy, kde ženy mohli zdieľať svoje skúsenosti, zafungovala istá chémia, vytvorila sa istá spojitosť medzi mnou a tými, čo mi píšu. Keď som potom verejne otvorila tému sexuálneho obťažovania, začala som zrazu dostávať stovky správ. Začala som ich publikovať ako formu terapie zdieľaním, aby ženy cítili, že v tom nie sú samy. A zafungovalo to, stala sa z toho akási tradícia, pravidelné publikovanie skúseností žien na rôzne témy. A začalo to rásť.

Čakali ste, že dostanete taký veľký nával správ? Ako to celé prebiehalo?

Ja som najprv začala zdieľať rôzne všeobecné heslá ako napríklad „nie znamená nie“, alebo „nemusíš si to nechať“. A niektoré dievčatá mi hneď začali písať o tom, čo sa im stalo v súvislosti s týmito heslami. Často to boli veľmi silné príbehy, nie vždy som sama vedela, ako na ne zareagovať. Niekedy som zverejnila anonymný príbeh, na ten potom zareagovali ďalšie ženy, začalo sa to hromadiť a vznikla akási prirodzená diskusia formou skupinovej terapie. Celé to vzniklo prirodzene, bola v tom určitá spontánnosť. Dnes už mám aj spoluprácu s médiami, pomáham aj novinárkam, ak napríklad niektoré ženy súhlasia a chcú zverejniť svoj príbeh v médiách.

Znamená to, že takéto skúsenosti nemajú ženy kde na Slovensku zdieľať?

Myslím si, že na Slovensku je naozaj málo iniciatív pre ženy v tejto oblasti. Je tu pár projektov, mimovládok, ich odvetví, no mnohé sú trochu “uzavreté do seba”. Ja som sa rozhodla ísť inou cestou, robiť to akosi viac “popovo”: môj instagram má farby, je veľmi “fresh”, je určený najmä pre vekovú kategóriu 20+, aby sa k nemu napríklad dostali mladé dievčatá, ktoré sú často na Instagrame. Mnoho odborných článkov o tejto téme je “schovaných”, je ťažké sa k nim rýchlo dostať, alebo sú písané veľmi odborne. Ja to robím trochu inak.

Dostali ste v správach niečo šokujúce, niečo, čo vás prekvapilo?

Dostávam naozaj šokujúce príbehy o násilí. Musím povedať, že hoci verejne zdieľam veľkú časť toho, s čím sa mi ženy zdôverujú, dostávam i príbehy, ktoré sa radšej rozhodnem nezdieľať. “Krváky”, vraždy, samovraždy či brutálne príbehy o násilí.

Tie najhoršie príbehy nemôžem dávať von, pretože neviem zaručiť, že sa k nim na Instagrame nedostanú trinásť- či štrnásťročné dievčatá, pre ktoré by to mohol byť šok. Ja sama musím robiť hrubý filter. A sama musím niekedy aj psychicky spracovať to, čo dostávam. Niekedy nevládzem. Som len jeden človek za celým týmto projektom, nie som schopná takéto ťažké veci počúvať každý deň, celý deň. Občas vidím i profily tých žien, uvedomujem si, že sa to deje normálnym, bežným ženám, a vie to byť veľmi bolestivé.

Okrem sexizmu a diskriminácie, s ktorými sa vám ženy často zdôverujú, ma však prekvapilo, že ich skúsenosti sú veľmi často spojené so závažnými formami fyzického, sexuálneho alebo iného násilia.

Pre mňa to nie je prekvapivé. Ak niekto má ženu za niečo menej ako je on sám, je iba malý krok od toho, kedy ju diskriminuje, poníži či priamo udrie. Spraviť čokoľvek z toho len dáva najavo, že žena je pre človeka, čo násilie pácha, niečo menej.

Násilie je možno pre niekoho, kto s ním nemá žiadne skúsenosti, veľmi šokujúce. No ja diskrimináciu žien vnímam ako celé spektrum - cez verbálny útok až po ten posledný, fyzický. Preto sa aj domnievam, že organizácie na pomoc ženám by mohli viac spolupracovať s odborníkmi a odborníčkami na sociálne médiá - možno by im práve takáto forma pomoci pomohla dostať sa bližšie k ľuďom, pomôcť im dostávať viac podnetov a celkovo zvýšiť povedomie o problematike.

Koľko dostávate správ či podnetov od žien denne?

Stovky. Ak zverejním story či post s nejakou konkrétnou témou, dostanem určite od sto do päťsto podnetov. A priebežne mi chodia do inboxu aj ďalšie desiatky správ.

Som vďačná, že ženy majú vo mňa takúto dôveru, teší ma to. No zároveň cítim aj obrovskú zodpovednosť, keď sa ma ženy pýtajú, čo majú robiť. Snažím sa im vždy poradiť čo najlepšie, niekedy na to myslím i v noci, osobne ma to často zasiahne. Snažím sa vždy ženy odkázať smerom k zodpovedným organizáciám, ktoré im môžu odborne pomôcť.

No uvedomujem si, že ženy často hľadajú najmä emocionálnu podporu, chcú sa jednoducho zdôveriť niekomu, kto k nim bude mať súcit, kto ich vypočuje. Niekedy ani samy neveria, že dostanú nejakú inú pomoc. Cítim, že dôveru v príslušné orgány stratili skoro úplne.

Tu sa otvára otázka súvisiaca so systémom, ktorý často ženám nepomáha. Niektoré inštitúcie nedokážu na prípady násilia a diskriminácie zareagovať včas, iné môžu byť v tejto téme nekompetentné alebo nestoja na strane žien. Vieme, že mnohé obete domáceho násilia sa nevedia domôcť spravodlivosti. Ženy sa potom radšej obrátia k niekomu, komu dôverujú na Instagrame.

Naše zákony sú z právneho hľadiska dobré, no vymáhateľnosť práva je už iný problém. Je to problematika na úrovni kultúry národa ako takej. Dôležitú rolu tu hrá aj vzdelávanie. Preto sa snažím prispievať k scitlivovaniu, postupnému formovaniu názorov, hovoriť mladým dievčatám, čo je a čo už nie je ok.

Z akých rozličných sfér ste dostali správy od žien? Na vašom Instagrame sú niektoré zo súkromného života žien, iné sú však o skúsenostiach v zamestnaní, u lekára a podobne.

Tieto problémy sú prítomné všade. Mohla by som otvoriť tému “čo sa vám stalo v potravinách?” alebo “čo sa vám stalo na pošte?”, dostala by som pravdepodobne desiatky príbehov. Všetky miesta, kde sa ženy pohybujú a objavujú, ich môžu vystaviť sexizmu alebo diskriminácii.

Je niečo, čo vás obzvlášť prekvapuje? Napríklad - prezerám si váš profil a vidím tu tému “u zubára” - aké všelijaké hlúpe poznámky, sexizmus či diskrimináciu ženy zažili v zubárskom kresle. Priznám sa, že toto by mi nikdy nenapadlo.

Mňa ani táto téma neprekvapuje - čakám to z každej oblasti, neustále. Ale možno mám sama deformovaný pohľad, keďže mi chodí to najhoršie z najhoršieho. No takmer v každej oblasti života ženy sa nájdu príbehy o ponižovaní alebo znevažovaní - od zamestnania cez MHD až po cestu do obchodu.

Píšu vám aj muži? Čo napríklad?

Je to rôzne. Píšu mi často krát veľmi mladí “trollovia” - často sú to chlapci, ktorí mi posielajú ironické “memes” o tom, že sa mám vrátiť naspäť ku sporáku. Česi mi podobne píšu, že “žena patří k plotně” - to je taká ich obľúbená formulácia. No muži so mnou často aj diskutujú, niekedy sa chcú aj úprimne porozprávať. Niektorí muži nedokážu uveriť, že toto sa ženám deje. No najhoršie sú komentáre či poznámky od rôznych extrémistických ľudí, ktoré na mňa osobne útočia, prajú mi to najhoršie, alebo sa mi priamo vyhrážajú.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že niečo nie je v poriadku, ak sa pozrieme na postavenie žien v spoločnosti?

Vyrástla som v konzervatívnej, katolíckej rodine. Musela som sa profilovať sama - čítať, študovať, cestovať. Formovali ma rôzne momenty, v ktorých som sama narážala na absenciu rovnosti.

Keď som bola na vysokej škole, jeden vyučujúci sa ma počas skúšky na niečo opýtal, a ja som mu povedala: “Počkajte, len niečo dopíšem.” A on mi vtedy povedal: “Jasné, že neviete robiť dve veci naraz, veď ste žena. Dúfam, že nešoférujete.“ A takých momentov bolo plno, a to na vysokej škole v Bratislave. Rôzne chvíle ma tak primäli k tomu, aby som premýšľala o tom, ako je táto spoločnosť nastavená.

Nedokážem sa pozerať na to, ako sú mnohé úžasné, šikovné mladé ženy utláčané ľuďmi, mužmi a systémom, lebo “sa to tak robí”. Ak dokážem pravidelne pripomínať ženám, aby si to nenechali a že si to nezaslúžia, a nejakej žene to aspoň trochu pomôže, budem so svojou prácou spokojná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Od pondelka otvoria letné terasy aj fitnescentrá. Zákaz vychádzania sa však nekončí

Vláda uvoľňuje opatrenia rýchlejšie, epidemiológovia varujú pred indickou mutáciou.

Výzvy realitného trhu

Lacno a nevkusne. Po rokoch úpadku hľadáme, v čom sme vynikali

Vracajú sa architektonické súťaže.

Stĺpček Petra Schutza

Ručiť sa nedá ani za to, ako žiaci prežijú najbližšie dva mesiace

Slovensko sa v pandémii covidu so vzdelávaním nepekne zahrávalo.


Už ste čítali?